
„Poďme sa rozprávať o veľkých veciach,“ začal náš rozhovor. Čo môže mať to malé na srdiečku?
„Jakub mi stále robí zle,“ vážne hovorí o svojom veľkom probléme päťročné drobča. „A druhý Jakub, ten ani nehovorím. A jeho keď niekto buchne, tak reve. A žaluje. A robí nám zle.“ Malé stvorenie pôsobí až tragikomicky. Rozmýšľam, čo k tomu povedať, keď zahlási: „Aj ja niekedy robím zle... Ale naozaj iba niekedy.“
„Lukáš si ťa neochráni, keď ti deti robia zle?“ pýtam sa. Z predchádzajúcich rozhovorov o veľkých veciach všetci vieme (ale nemáme to nikomu povedať), že sa s Lukášom ľúbia. Aj sa bozkávali na líčko...
„Neochráni. On na to ZABUDOL,“ zdôrazní slovo zabudol.
„Zabudol?“ prekvapene sa pýtam.
„Že sa ľúbime. Ani sa už nebozkávame.“
Hľadia na mňa očká, ani trochu nepoznačené prežitým „sklamaním“ z konca prvej lásky.
„Rada sa s tebou stískam,“ uzavrie náš rozhovor o veľkých veciach, silno ma objíme a vtisne mi veľkú pusu na ústa.
Ako jednoducho sa dajú vyriešiť srdcové záležitosti, keď má človek päť rokov...