Mám to šťastie, že naše deti nám s manželom dôverujú. A tak sa mi syn posťažoval, že ho s kamarátom napadli starší chalani. Potknutie a sotenie malo za následok nie len oškreté kolienko, ale i strach (najmä môj), že to nebol koniec. Hoci sa to stalo po vyučovaní a mimo areálu školy, chlapci stretli jednu z učiteliek a všetko jej povedali. Ani my, rodičia, sme nič nenechali na náhodu. Škola začala konať prakticky ihneď. Manžel (lebo on išiel na druhý deň do školy) sledoval, ako sa k problému postavili vyučujúce a školská psychologička. Deťom vysvetlili, čo majú v prípade, že sa im stane niečo podobné, robiť. A našlo sa ich niekoľko, ktorým sa podobná nepríjemnosť stala. Nie každé dieťa sa posťažovalo so svojím problémom dospelému. Či zo strachu pred útočníkmi, či preto, že sa báli nedôvery dospelých, to neviem.
Teraz sa o začínajúcom probléme hovorí, deti majú plnú podporu pedagógov a podporujú sa i navzájom. Kamaráti si robia esbéeskarov, aby sa nič podobné nezopakovalo. Verím, že aj chlapci - útočníci si uvedomia, čo ostatným deťom spôsobujú a nebude nutné pristúpiť ku krajným riešeniam. Aby rodičia a najmä deti mohli pokojne spávať, pokojne chodiť do školy a pokojne sa s kamarátmi prechádzať po sídlisku.
Preto odkazujem všetkým deťom - nebojte sa a hovorte s nami. Sme tu kvôli vám. A odkaz pre dospelých? Počúvajte svoje deti. Vaša dôvera je pre ne najväčší poklad. Tak ju nesklamte.
