Andy Sekanová
Ďalšie momentky
Obyčajné okamihy, ktoré tvoria neobyčajné chvíle... Ďalšie momentky.
Narodená v znamení Váh... Zoznam autorových rubrík: Bratislava *moja láska*, Túlavé *topánky*, Cestujeme *kade-tade*, Ako živá *voda*, Poviedka *na nedeľu*, Moje *lásky*, Takí *sme*
Spoločné rána v perinách. Prechádzka mestom ruka v ruke. Chvíľka pri šálke kávy... Momentky
Právo meča, popraviská, upaľovanie čarodejníc či ich topenie v Dunaji, posledný bratislavský kat... Aj to je história práva a spravodlivosti v kráľovskom meste Bratislave.
V našej rodine sa plnia vianočné priania. Ocko si pod stromčekom našiel gramofón, po ktorom túžil. Po šesťdesiatke ho schvátila nostalgia, tak si chcel púšťať staré elpíčka.
Typický obrázok dnešnej Bratislavy - kde sa len dá, všade sú autá. Vlečú sa krokom, lebo inak sa to nedá, nekonečne dlho obiehajú centrum, lebo niet kde zaparkovať. Ľudia sa ponáhľajú z jedného konca mesta na druhý a potom zasa späť. Uponáhľaní chodci, kráčajúci po vyasfaltovaných chodníkoch, v lepšom prípade po chodníkoch vyložených viac či menej vkusnou dlažbou, zahľadení do zeme alebo do seba, vrážajú do ďalších uponáhľaných chodcov. Alebo do tzv. citylightov, umiestnených mnohokrát na nie najvhodnejšom mieste. Ale nie vždy bola Bratislava taká...
Motoristi to poznajú - aspoň raz ročne so svojím autom absolvujú ročnú prehliadku vozidla, ktorú familiárne nazývajú garančka. Môj manžel chodieva na garančku s naším vianočným darčekom vždy tesne pred Vianocami. A vďaka tomu dnes zažil nepríjemné prekvapenie.
Demografi, mladé ženy, budujúce kariéru, ekonómovia. Všetci títo ľudia vedia odpovedať na otázku, prečo deti, narodené v 70. rokoch minulého storočia ešte nemajú deti. Treba ťahať ekonomiku, budovať si kariéru a zabezpečiť sa do budúcnosti. Kto si rok, dva nebol zarobiť v zahraničí, ten ani nie je plnohodnotný človek. Nájsť trvalého partnera nie je jednoduché, veď ktorý tridsiatnik sa prispôsobí ďalšiemu tridsiatnikovi? Chýbajú zariadenia, do ktorých by si mamy odložili svoje ratolesti, kým budujú hospodársky zázrak.
Večerný pohľad z okna na vysvietené ulice Bratislavy či žiara nad večerným mestom už ani pramálo nepripomína časy, keď sa pred piatimi storočiami začali ulice mesta osvetľovať smolnými fakľami.
Kde sa vzal, tu sa vzal, na záhrade ráno stál... Detská veršovačka o snehuliakovi je túto zimu aktuálna aj u nás, na dolniakoch, nejako priskoro.
Nedávno som sa Tomáša, nášho vrchného blogšéfa opýtala, čo chystá k tretiemu výročiu. Odpovedal mi: A čo tak sami vymyslieť niečo? Veď už ste veľkí! :) Má pravdu, sme už veľkí, poniektorí trojroční, poniektorí trošku mladší blogeri. A poriadny bloger predsa nemá problém napísať pár riadkov k výročiu.
Staré veci sú ako odkaz, ktorý necháva spoločnosť pre budúce generácie. Občas niekto pri stavbe či oprave niečoho významného odloží do truhličky pár vecí, charakterizujúcich dobu. A občas ich niekto pri stavbe alebo oprave niečoho významného nájde. No občas ani nepotrebujete nič významné stavať ani opravovať. Staré veci máme doma, u babičky na povale, tie kvalitné, pýchu anonymného majstra, čo ich vyrobil, ešte dodnes používame.
Myslím, že predstava našej vrchnosti zodpovedá konštatovaniu z titulku...
Mám doma spomienku na časy, keď počítač bol obrovským kolosom. Keď neexistoval internet a ľudia si písali listy. Z kancelárií úradníkov sa neozývalo tiché ťukotanie do klávesnice, ale riadne buchotanie do kláves písacieho stroja. Každá chyba znamenala prepísanie celej strany, kto chcel mať viac výtlačkov, musel si starostlivo vložiť medzi papiere kopirák. A hlavne musel dávať pozor, aby ho nezaložil naopak. Starý dobrý písací stroj.
Kto nebol na Karlovom moste a nevidel orloj odbíjať celú, akoby v Prahe ani nebol. My sme uvedomelo tieto hlavné turistické atrakcie ukázali deťom pri našej prvej návšteve Prahy. Tak pri druhej bolo treba vymyslieť niečo iné, rovnako zaujímavé. Niečo, čím by sme videli z Prahy čo najviac za čo najmenej času, keďže ďalší program nás čakal o niekoľko desiatok kilometrov za Prahou. Petřín bol tou najlepšou voľbou...
Keď Rudolf Manderla, vnuk brata zakladateľa Manderlovskej mäsiarskej dynastie Andreasa Manderlu, navštívil v roku 1934 svetovú výstavu v Chicagu, nik z Bratislavčanov netušil, že táto cesta zmení tvár mesta. Hoci Manderla vlastnil obchodné prevádzky v celom centre Bratislavy, v Chicagu nadobudol novú predstavu o sídle firmy.
Dostalo sa mi pod kožu. Trvalo to roky, neskoré leto so skorou jeseňou som nikdy neobľubovala. Ako dieťa som k tomuto obdobiu mala veľmi vlažný vzťah. A nie preto, že začínala škola. Aj napriek tomu, že som jesenné dieťa, ani radosť z narodenín neprekonala to, že večery už nie sú teplé, že mrholí a moje vlasy sú kučeravejšie ako zvyčajne, že slnko, ak je ho vôbec za mrakmi vidieť, je zubaté a podvečery sú sivé a pochmúrne. Ale časom sa mi babie leto dostalo pod kožu.
V nedeľu nám v správach jednej z rozhlasových staníc slávnostne oznámili, že sa končia prázdniny a začína sa nový školský rok. Nebolo pre nás nič nové, naša budúca prváčka chodila celé dva mesiace s novou školskou taškou na chrbte. Zatváracie pracky prešli spoľahlivým testom, peračník má dobre otestovaný zips. Stolík, na ktorom bolo všetko možné (aj nemožné) je uprataný a pripravený na písanie prvej domácej úlohy. Zúbky nám zatiaľ chýbajú len spodné, ale to je len otázka času. Takže - máme doma prváčku.
Veľkolepé akcie dnes sprevádzajú otvorenie všetkých významnejších dopravných stavieb. No na Slovensku máme nádherné železnično-dopravné stavby, ktoré nikdy neboli s pompou otvorené a dokonca ani nikdy neslúžili svojmu účelu. Desaťročia sa na ne zabúda a o ich histórii sa len občas objaví slovko-dve vo virtuálnej sieti. Takými stavbami sú i Gemerské spojky - železnica, ktorá vlastne nikdy neexistovala.