Zajačik, stratené dievčatko, puding a čo z nás urobila doba

Autor: Andy Sekanová | 17.6.2008 o 21:35 | Karma článku: 9,51 | Prečítané:  2830x

Stratila sa mi dcérka. V sobotu. Aspoň ja som si myslela, že je stratená. Bola vonku, pred domom na ihrisku a zrazu jej nebolo.

Kamarátky, s ktorými tam mala byť, sa hrali na piesku. Kričala som z balkóna jej meno - nič. Jedno z dievčatiek mi kričí späť, že Dominika išla s nejakou tetou. Tetou? Zľakla som sa. Srdce mi bije ako zvon. Bežím dolu, len som zhodila uterák, ktorý som mala omotaný okolo hlavy. Obkolesili ma dievčence a už mi vysvetľujú jedna cez druhú:
"Teta, ona vyhrala, tak išla s tou tetou," takému vysvetleniu ani zamak nerozumiem.
"Vyhrala? Čo vyhrala? S akou tetou?"
"No vyhrala. Zbierali sme trávu pre zajačika, ona vyhrala a ja som dostala odznak. Dominika vyhrala puding, tak išla s tou tetou. Do tohto domu..." Dievčatá ukazujú na dom naproti nášmu. Má veľa balkónov, čo balkón, to byt. Zdá sa mi, že ich je milión. Kde ju tam, panebože, nájdem? S dievčatami v závese rýchlo kráčam dovnútra. Za okienkom sedí starší pán - vrátnik. Moja záchrana? Áno, videl ísť dnu mladú ženu s malým čiernovlasým dievčatkom. Nie, ešte nikdy ju doteraz nevidel. (Nepremieta sa mi pred očami život. V tom okamihu sa mi premieta bulvárne spravodajstvo o tom, čo sa môže stať malému dievčatku). Ale mám skúsiť na prvom, tam sa niekto prisťahoval. Tak skúšame na prvom...

V tmavej chodbe je asi osmoro dverí. Ktoré by to mohli byť? Odhodlávam sa zaklopať hneď na prvé z kraja. Zrazu sa otvárajú iné dvere - a v nich moja Dominika. S mladou tmavovlasou ženou. Snažia sa mi spoločnými silami vysvetliť, že trhali s dievčatami trávu pre zajačika. Dominika natrhala najviac, tak ju mladá žena (neskôr sa dozvedám, že sa volá Andrea - rovnako ako ja) zobrala za odmenu na puding. Myslím, že ešte mi mladá žena hovorí, že už vidí, po kom Dominika je. Netuším, ako som sa tvárila, ale musela som sa tváriť hrozne, lebo Dominika spoločníčka nakoniec hovorí: "Pani Andrejka, dúfam, že nedostane výprask..." A ja v šoku odpovedám iba: "Deti nebijeme..." Bola som šťastná, že som ju našla. A zároveň nahnevaná. Na koho? Na seba, že som jej nepripomenula, že nemá chodiť s cudzími ľuďmi? Na ňu, že išla, aj keď vie, že sa to nemá? Na mladú ženu, že ju vzala so sebou? Neviem... Neviem ani, či som pozdravila (ja, ktorá si tak zakladám na slušnom správaní za každých okolností), zobrala som malú za ruku, silno som ju stískala a bežala som s ňou domov.

Aby Dominika vedela, že urobila chybu, zakázala som jej samej chodiť von. Plakala, ronila slzy ako hrachy. Po cvíli na mňa doľahla celá moja pátracia akcia. Cítila som sa mizerne. Tak namiesto toho, aby som sa s pani (či slečnou) Andreou (mami, ja som povedala tej tete, že sa volá rovnako ako moja maminka) normálne porozprávala, videla som v nej zločinca. Ja, ktorá verím, že všetci ľudia sú dobrí! Odvšadiaľ sa na nás valia zlé správy o svete a ja pomaly začínam podvedome veriť, že svet je zlý.

Každý deň pozerám, či pri vedľajšom dome neuvidím mladú ženu so zajačikom. Zatiaľ som ju nestretla. Chcela by som jej len povedať, že ma to mrzí. Že som rada, že zabavila moju dcérku, ktorá veľmi túži práve po zajačikovi. A poprosiť ju, aby ju nevolala k sebe domov, lebo my mamy sa veľmi bojíme. Tak dúfam, že ju čoskoro stretnem.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Električky pre desaťtisíce ľudí blokuje Kočnerov kontakt

Podnikateľ Božek bráni prístupu k elektrickej stanici pre trať do Karlovej Vsi.


Už ste čítali?