Mám jednu úžasnú priateľku. Poznáme sa už celú večnosť a vždy mi bola oporou, i keď sa nachádzala stovky kilometrov odo mňa. Verím, že aj ja jej. Roky sa starala o cudzie deti ako au-pair, dokonca s jednou rodinou udržuje priateľské vzťahy doteraz. Ľúbi moje deti ako vlastné a tie ľúbia ju. Vydávala sa o hodnú chvíľku neskôr ako ja. Manželstvo ju urobilo šťastnou, no nie až tak, ako si predstavovala. Niekoľkoročné úsilie mať dieťatko vychádzalo navnivoč. Neviem sa vcítiť do pocitov ženy, ktorá sa márne snaží otehotnieť. No bolo mi nanič z mojej bezmocnosti, keď som ju videla, ako sa trápi. Navonok sa zdalo byť všetko v poriadku. Menej chápaví príbuzní ju dokonca obviňovali, že je karieristka a deti vôbec mať nechce. Viem si predstaviť ten pocit, keď sa jej každú chvíľku niekto vypytoval, kedy už bude mať dieťa. Spoloční známi sa to pýtali i mňa. O čo horšie sa jej muselo vyhýbavo odpovedať na netaktnú otázku ako mne?
Mrzí ma, že som pri nej nemohla byť, keď mesiac čo mesiac zisťovala, že opäť nič... Keď preplakala mnoho nocí nad svojou bezmocnosťou. Keď sa všetkým naokolo rodili bábätká a ona zažívala pocit najväčšej nespravodlivosti. Keď musela podstúpiť nepríjemné procedúry, ktoré jej aj tak nepomohli. A že som jej nemohla byť oporou vždy, keď to potrebovala. Lebo tu milovaný človek po boku nestačí. Trápi sa totiž úplne rovnako. Ale som hrdá na to, že som bola medzi prvými, čo sa dozvedeli, že sa to nakoniec podarilo. Že čakajú bábätko. Po prvom cykle umelého oplodnenia. Toho, čo niekto, kto nemá ani tušenia o mnohoročných bezsenných nociach, odsudzuje rovnako ako antikoncepciu a umelé prerušenie tehotenstva.
Teším sa naň ako na vlastné...