Rande v starej uličke

Autor: Andy Sekanová | 1.4.2007 o 14:00 | Karma článku: 5,01 | Prečítané:  1551x

Milujem ho. A zároveň nenávidím. Nenávidím to, čo sme z neho urobili. Ale milujem prechádzky jeho ulicami. Najradšej mám jeho staré domy. Neviem, čo podnietilo moju lásku k nim. Snáď to, že celý život žijem v šedivom panelovom dome... Asi. Staré domy podnecujú moju fantáziu. Fantáziu inak fádnej notárskej úradníčky. Paragrafy, paragrafy, paragrafy... Paragrafy sa v uliciach mesta strácajú a namiesto nich sa objavujú opustené deti, žijúce v dome obrastenom brečtanom. Alebo kat. Kat, ktorý sa práve vrátil z práce a možno si dáva šálku mätového čaju s medom a číta dnešné noviny. (V práci nemá čas, tak, ako ja). Ako keby nič... Alebo strážca, ktorý z dnes jedinej zachovanej veže ostro sleduje okolie. Kam by sa mohol skryť nepriateľ mesta? No, dnes tak leda za výškovú budovu národnej banky alebo pod obrátenú pyramídu.

 Foto: autorka
Prechádzam sa mestom. Domy sa so mnou rozprávajú svojimi vlastnými príbehmi. Príbehmi, ktoré sa stali kedysi dávno. Alebo sa možno vôbec nestali... Nazriem napríklad do okna tohto nádherného domu. Po stáročia v ňom sídlili školy. Keby ten dom vedel rozprávať, nebolo by lepšieho literáta. Jeho klasické vzdelanie nemá dnes nik na svete. Vedomosti, získané stáročiami mu tíško závidím. Dom to tuší. Vsaje ma do svojho života a ja ani neviem ako. Okolo mňa hučí vrava mladých ľudí. Všetci sa tlačia do veľkej miestnosti, vyzerá ako prednášková sála. Chcem sa pridať k nim, vrodená ženská zvedavosť ma ťahá dovnútra. - Som toto ja? - pýtam sa odrazu v okennej tabuli. Pozerá na mňa odtiaľ bledá aristokratka so slnečníkom v prečačkaných bledých šatách. Blond kučery sa jej vlnia okolo tváre a jej úsmev je skôr pohŕdavý ako úprimný. Nie, to nie som ja. Možno to mladé tmavovlasé dievča v jednoduchých šatách s vlnenou pelerínou, ktorému akýsi mladý muž podáva knihu... - Na, vezmi si ju, - počujem mladý mužský hlas. - Čo pozeráš, zober si ju... - nalieha. Áno, mladé dievča s pelerínou som ja. Cítim štuchanec a beriem do rúk ošúchanú knihu. Moje ďakujem sa stráca v kriku mladých ľudí. - Chceš ísť dnu? - pýta sa ma a ďalšiemu mladíkovi v divnom oblečení pri dverách hovorí: - Ona je tu so mnou.

Tak som sa dostala na prednášku profesora Ľudovíta Štúra. O dejinách slovenského národa. Sála je natrieskaná mladými mužmi. Boli poobliekaní rovnako, ako chlapec pri vchode. Sem - tam zazriem aj nejakú dievčinu. Prednášku počúvam s otvorenými ústami. Zrazu sa hanbím za nespočetnekrát vyslovené bratislavské „ale nééé". Môj spoločník sa na mne očividne zabáva. Snažím sa byť nenápadná a v duchu ďakujem bohu za to, že mám na sebe pletené pončo a nie ten biely sexy kostým, v ktorom som bola včera v práci.

- Poď, vytratíme sa, - môj spoločník ma chytil za rukáv a vyviedol ma von. Mesto je zrazu úplne iné - snáď pod dojmom Ľudovítovej prednášky? Na kamennej dlažbe počuť dupot konských podkov. Domy sú tiež akési inakšie - menej farebné a v oknách je množstvo kvetov, ľudia sú akísi milší a menej uponáhľaní. Ťažko čítam nápisy na vývesných štítoch. Môj spoločník ma vedie do dverí, nad ktorými je štít s nápisom Kafé. - Tomu rozumiem, - pomyslím si. Môj spoločník na mňa uprene pozerá. - Si taká zvláštna, - hovorí. - Tak mám pre teba aj ja niečo zvláštne... Červenám sa. V ten deň som pila najlepšiu kávu vo svojom živote.

Kráčame spolu mestom. Mestom, ktoré tak dôverne poznám a predsa nepoznám. Hlavné námestie je nádherným parkom, Maximilián skromne stojí uprostred zelene a každý rok sa klania na štyri svetové strany. Na mieste Národného divadla stojí skromná budova, na ktorej sa vyníma nápis Mestské divadlo. Tereziánska sýpka, ktorá raz bude Redutou, je príliš škaredá a Dunaj je oveľa širší, ako ho poznám ja. Nikde nevidím žiadny most. Zato je tu veľa rybárskych lodiek. Vyzerajú ako orechové škrupinky, ledabolo priviazané k brehu. Na druhom brehu vidím len stromy. Chcela som môjmu spoločníkovi ukázať, kde bývam. Ale moje slová o petržalskom sídlisku unáša vietor. Našťastie...

Zaujalo ma jeho rozprávanie. Sedíme na lavičke a rozprávame sa o tom istom meste. Každý o svojej dobe. - Si zvláštna, - opäť opakuje. Zaujímavé, toto mi hovoria všetci muži. Ale tento má na to svoje dôvody. Snažila som sa mu vysvetliť, že cez Dunaj raz povedie päť mostov. Neverí mi ani slovo. Len sa usmieva. A ja opäť cítim červeň na svojich lícach. A jeho pery na svojich perách. Opätujem jeho bozk. Znova a znova... Viečka mám prižmúrené a žijem len pre ten jediný okamih.

Vráža do mňa mladý muž. V ruke drží mobilný telefón a niečo doňho vrieska. Skoro mi z rúk vyrazil knihu. knihu! Jeho gesto hovorí za všetko. - Čo tu postávaš, ty ťava! - Počujem zvoniť električku. Inštinktívne uskakujem nabok. - Čo sa stalo? - pomyslím si a nahlas poviem okoloidúcej žene: - Ani neviem, ako sa volal. Tá na mňa zagáni a zaklopká si ukazovákom na čelo. Nechápavo pozerám na starú knihu, ktorú stále držím v rukách. - Som Juraj, - odrazu sa za mnou ozve hlboký mužský hlas. Známy hlas. Otáčam sa. Za mnou stojí mladý muž v texaskách a smotanovom svetri. V ruke drží knihu. - Som Juraj, - zopakuje a dodá: - Si moje prvé rande na slepo...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Električky pre desaťtisíce ľudí blokuje Kočnerov kontakt

Podnikateľ Božek bráni prístupu k elektrickej stanici pre trať do Karlovej Vsi.


Už ste čítali?